Toto je Dior. Niekedy je to aj
Pán Pes, Čo tyyy? alebo Medveď. Je to vlčí špic a je z bazára.
Narodený v roku 2009 a my sme ho vzali ako tretí majitelia ako štvorročného. Jeho
kúpu podporilo niekoľko zhôd náhod, ktoré som nedokázala ignorovať a ktoré
priam kričali, že to je ono. Dobrý deň, mám záujem o vášho psa. Aký je
veľký? Je zvyknutý bývať vonku? Môžete mi poslať ešte niekoľko fotiek? Ďakujem.
Pokiaľ som ho nespoznala, nevedela som o existencii vlčích špicov nič. To mi ale nebránilo v tom, aby z toho mohla byť láska na prvý pohľad... Vlastne na druhý, ten prvý sprevádzala myšlienka: ten je nejaký veľký, nie? Fotky jeho veľkosť skresľovali a tiež sa mi veľmi nezdalo, že by mal 35 cm v kohútiku ako tvrdil majiteľ.
V podstate to bol vianočný darček, pretože k nám prišiel dva dni pred Vianocami. Jeho ex povedal, že od neho nemáme nič čakať, je to skôr samotár, niekoľko ľudí pohrýzol a máme dávať pozor, lebo rád uteká. Ok. Preto ho dáva preč? Nie, nemá naňho čas a predtým mal samicu, ktorá mala na tvári nádhernú kresbu ako Kleopatra, tento nemá nič extra a nedali mu papiere, lebo je trochu väčší. Ak by sme sa neohlásili dal by ho utratiť, má známeho poľovníka. Hej? Zlaté. Veľmi sympatické. A odišiel. S páníčkom sa zvítal ako so starým známym, keď prišiel z práce. Mne sa nechal povyškrabovať na bruchu. Chvíľami bol aj trochu nervózny, ale v novom prostredí sa nečudujem. Neznášal mačky. Máme mačku. Pohrýzol nám babičku, ale prečo, to vedia len oni dvaja.
Ráno pred Štedrým dňom sme pílili vrchol smreka na stromček. Ja som sedela na lavici a on zrazu prišiel ku mne, bez opýtania vyskočil hore a celým svojím psom sa pritúlil. Ňufákom mi odhŕňal ruky, aby som ho držala, potom si ľahol na kolená a spokojne driemal. Tá lavica je odvtedy len jeho a každoročne sa na nej na Vianoce spolu odfotíme.
U nás je úplne iný ako tvrdil jeho ex. Mačku sa naučil mať rád asi po troch mesiacoch škrábania, štekania, prskania a dávania mačky dole zo stromu. Samotár to nie, využije každú možnú chvíľu, kedy sa môže k niekomu prisať a nechať sa vyškrabkať. Zbožňuje česanie, bojí sa vody. Pokiaľ nejdú smetiari máločo ho vzruší natoľko, aby začal štekať. Dáva prednosť driemaniu. Jamy, ktoré vyhrabe zo zásady nikdy naspäť nezahrabe. Drží sa hesla, čo môžeš zjesť dnes, nezahrabávaj na zajtra. Na vodítku je maximálne nekultúrny, už strácam nádej, že to nejako vylepšíme, ale aj tak s ním rada chodím na behádzky, výkriky detí aha, maco! a začudované otázky ľudí zo sídliska, že a čo je?, pre ktorých je vrcholom nejaký malý jorkšír, stoja za to.
Pokiaľ som ho nespoznala, nevedela som o existencii vlčích špicov nič. To mi ale nebránilo v tom, aby z toho mohla byť láska na prvý pohľad... Vlastne na druhý, ten prvý sprevádzala myšlienka: ten je nejaký veľký, nie? Fotky jeho veľkosť skresľovali a tiež sa mi veľmi nezdalo, že by mal 35 cm v kohútiku ako tvrdil majiteľ.
V podstate to bol vianočný darček, pretože k nám prišiel dva dni pred Vianocami. Jeho ex povedal, že od neho nemáme nič čakať, je to skôr samotár, niekoľko ľudí pohrýzol a máme dávať pozor, lebo rád uteká. Ok. Preto ho dáva preč? Nie, nemá naňho čas a predtým mal samicu, ktorá mala na tvári nádhernú kresbu ako Kleopatra, tento nemá nič extra a nedali mu papiere, lebo je trochu väčší. Ak by sme sa neohlásili dal by ho utratiť, má známeho poľovníka. Hej? Zlaté. Veľmi sympatické. A odišiel. S páníčkom sa zvítal ako so starým známym, keď prišiel z práce. Mne sa nechal povyškrabovať na bruchu. Chvíľami bol aj trochu nervózny, ale v novom prostredí sa nečudujem. Neznášal mačky. Máme mačku. Pohrýzol nám babičku, ale prečo, to vedia len oni dvaja.
Ráno pred Štedrým dňom sme pílili vrchol smreka na stromček. Ja som sedela na lavici a on zrazu prišiel ku mne, bez opýtania vyskočil hore a celým svojím psom sa pritúlil. Ňufákom mi odhŕňal ruky, aby som ho držala, potom si ľahol na kolená a spokojne driemal. Tá lavica je odvtedy len jeho a každoročne sa na nej na Vianoce spolu odfotíme.
U nás je úplne iný ako tvrdil jeho ex. Mačku sa naučil mať rád asi po troch mesiacoch škrábania, štekania, prskania a dávania mačky dole zo stromu. Samotár to nie, využije každú možnú chvíľu, kedy sa môže k niekomu prisať a nechať sa vyškrabkať. Zbožňuje česanie, bojí sa vody. Pokiaľ nejdú smetiari máločo ho vzruší natoľko, aby začal štekať. Dáva prednosť driemaniu. Jamy, ktoré vyhrabe zo zásady nikdy naspäť nezahrabe. Drží sa hesla, čo môžeš zjesť dnes, nezahrabávaj na zajtra. Na vodítku je maximálne nekultúrny, už strácam nádej, že to nejako vylepšíme, ale aj tak s ním rada chodím na behádzky, výkriky detí aha, maco! a začudované otázky ľudí zo sídliska, že a čo je?, pre ktorých je vrcholom nejaký malý jorkšír, stoja za to.
Je to jeden veľkú huňatý kamoš a ja som rada, že sme sa takto našli.
Prekrásny pes... na tej lavičke je úžasný :))) ... taký huňo huňatý.... nechápem ľudí, čo si zaobstarajú zviera a keď im "nesadne", rozhodnú sa ho utratiť. Myslím, že takí ľudia by nemali mať ani deti, veď čo ich naučia? Nepáči sa ti živá bytosť, nevieš sa jej venovať, vychovať ju, tak ju usmrť. "skvelé" posolstvo!
OdpovedaťOdstrániťĎakujeme za pochvalu! :) Ja som tiež na vážkach z podobných ľudí, nielen z "usmrcovačov", ale aj z tých, ktorí si kúpia zviera, aby ho mali a ďalej nič. Jesť má, vodu tiež, ale spoločnosti sa nedočká.
Odstrániť