Naše výlety, prechádzky a aj akékoľvek iné akcie zvyčajne začínajú vetou: nechce sa mi, je tam moc teplo/moc zima/aj tak nebude dlho svetlo/ čo ak padne meteorit? Keď sa po takýchto úvahách konečne rozhodneme, nasleduje chystacia časť (tá niekedy trvá tak dlho, že sa potom už naozaj neoplatí ísť nikam), balím foťák, obliekame sa, hľadáme nejaké jedlo pre nás aj pre ostatné tvory, ktoré plánujeme stretnúť. Vodu neberieme, tej sú v prípade potreby plné rybníky.
Vyrážame.
Teším sa, lebo nejaký čas sme tu už neboli. Po príchode som trochu prekvapená z toľkej zelene, žeby to bolo tým letom? Na privítanie začnú z vody vyskakovať ryby. Ideme k ďalšiemu rybníku a cestou sa snažíme nezrážať autá, ktoré sa okolo nás premávajú rýchlejšie ako je povolené. Ako prvého vidíme drobného potkana ako pije vodu, až potom tri labute a niekoľko kačiek. Ako vyťahujeme nejaké tie mlsky, vtáctvo spozornie a vesluje ku nám. Pokŕmime, pokocháme sa a ideme ďalej.
Ostatné rybníky sú vypustené, niektoré sú aspoň vlhké a rastie v nich prales šáchoru (spisovný slovenský preklad ma nenapadá), prípadne v bahne živoria nejaké lekná. Môj najobľúbenejší rybník pripomína šťavnatou trávou zarastené futbalové ihrisko. Ešte sa v ňom (s)pokojne pasie aj mladý srnček. A veľa, veľmi veľa žabiek. Rada by som ostala do zotmenia a do neskorej noci počúvala ich kŕkanie, aj cvrčkov a možno určite by sa k tomu pridali aj zvuky z okolitých priemyselných parkov. Ďalej už nejdeme, možno nabudúce. Slnko pomaly zapadá, všade je krásne zlaté svetlo, komáre, našťastie, nikde, v bahne sú zapichnuté dve volavky. Nemôžem sa nabažiť odrazov stromov a svetla na hladine.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára